Rakovina…

Mnohí sa boja toto slovo vysloviť nahlas, a to z rôznych dôvodov. Zo strachu, z poverčivosti, alebo chcú presvedčiť sami seba, že také niečo vlastne neexistuje. Nesúdim… aj ja som patrila do tejto kategórie, napriek tomu, že v našej rodine jej bolo viac ako bolo nutné.

U mňa sa toto slovo začalo skloňovať v čase, keď som bola druhýkrát maminkou. Syn mal dva mesiace a dcéra mala 1 rok a 9 mes. Pomerne malinké detičky, ktoré ma potrebovali a budú ma potrebovať ešte veľmi dlho. Po štandardnom vyšetrení po šestonedelí som mala zlé výsledky z cytológie, a preto mi moja gynekologička odporučila histológiu ( jej slovami: „ trochu ti odždibnem z maternice“ ) 🙂

Po asi 3 týždňoch mi zvonil telefón. Stála som v kuchyni a počúvala jej hlas, ktorý mi oznamoval, že musím ísť na Národný Onkologický ústav na Kramáre a urobí sa malý zákrok. Moja reakcia prekvapila aj mňa… začala som smiať. Môj mozog to neprijal, moje emócie schaosili, ale ani na sekundu som nezaváhala v presvedčení, že to nič nie je.

Keď som mala 25r dala som sa zaočkovať proti rakovine krčka maternice, možno preto, mi to prišlo neuveriteľné. Dnes už viem, že žiadna vakcína na svete vás neochráni pred ničím na 100% akokoľvek kontroverzne alebo politicky to znie.

Opustiť svoje deti na čas nevyhnutný na operáciu bolo pre mňa oveľa psychicky náročnejšie ako byť hospitalizovaná na obávanom onkologickom oddelení. Operácia dopadla výborne, všetko bolo ok. V rámci starostlivosti musíte určitú dobu chodiť každého pol roka na kontroly. Tie som svedomito dodržovala. V máji tohto roka to mala byť moja posledná kontrola po dvoch rokoch. Moje deti vyrástli a ja som brala tieto kontroly ako bežnú rutinu. Po májovej kontrole som sa však ocitla na Národnom onkologickom oddelení znova. Operácia. Znova. Posledné výsledky totiž naznačovali, že zákrok treba zopakovať. V júli tohto roka som teda znova úspešne absolvovala celú procedúru a jediné, o čo ma to ukrátilo, je tohtoročné leto: Zákaz kúpania v bazéne, v mojej milovanej vani, nenamáhať sa, nič nedvíhať, nebicyklovať sa, necvičiť jógu atd. atd.

Toľko v skratke k popisu môjho priebehu ochorenia. To, čo vám chcem odkomunikovať však nie sú tieto rigidné informácie, ale niečo viac. Jedna veľmi múdra žena, uznávaná psychologička mi raz povedala, že rakovina nie je ochorenie tela, ale duše. A čím viac sa špáram v tejto téme, tým viac majú jej slová hmotnú podstatu.

Či človek cíti strach? Áno, a ten kto povie, že nie tak klame. Otázkou však je, aký strach človek v tejto situácii cíti. Nedokážem popísať pocity iných ľudí, viem však, že môj strach bol veľmi úzko spojení so strachom o moje deti. Strach, že sa ukrátim o život s nimi, že neuvidím ich prvé lásky, ich štúdium, nezažijem všetky tie klasické vety počas puberty typu: „ Kým bývaš pod mojou strechou…“ 🙂

Byť mamou je pozícia na celý život a v sekunde ako sa ňou žena stane, jej pomer strachu o seba a svoje deti je veľmi zvláštne rozdelený.

Každý človek vie, že môže zomrieť, ale chorý človek nad tým uvažuje viac. To je asi jediný rozdiel medzi chorým a zdravým človekom. Jednoducho si chorý človek smrť pripustí viac. Začne nad ňou uvažovať a analyzovať svoj život. Našťastie môj priebeh „ zlých výsledkov“ bol minimálny oproti iným, vážne chorým ľuďom. Som mimoriadne vďačná za takúto lekciu, pretože to človeka prinúti zastaviť sa a určiť si  priority. Pekný dom, super auto atd. to poteší každého, vaša duša alebo ego nachvíľku vyskočí. Ale zážitky sú to, čo kŕmi dušu a čím sa duša obohacuje. Klišé? Možno áno, ale je to skutočne tak.

Akokoľvek chorý človek nestojí o ľútosť, ani o rady typu: „To dáš, to zvládneš, ty si silná uvidíš, to bude v pohode.“

Ja som veľká pragmatička a takéto slová považujem za zdvorilostnú komunikačnú vatu. Ja viem, že to dám, kto iný keď nie ja, kto iný, keď som to ja, koho sa to týka. Nie pre to, že by som bola taká silná, ale pri klasický živočíšny pud sebazáchovy. Týmto článkom vám chcem nastaviť zrkadlo. Ak vám ktokoľvek z vášho okolia oznámi, že je chorý, predtým ako hodíte pohľad smutného šteniatka, zamyslite sa nad týmto:

Ak by ste boli chorí vy, čo vám pomôže? Tieto osvedčené rady? ľútosť? Alebo jasne formulovaná otázka typu: Ako ti viem pomôcť? Ako sa cítiš?

„Ako sa cítiš“ je otázka asi najviac na mieste, pretože dopredu niekoho zaliať povzbudivými slovami, keď ani neviem v akom emočnom rozpoložení človek je, je veľmi alibistické. Ja som bola mimoriadne dobre nastavená, vedela som, že všetko čo bude nutné zvládnem. Mala som veľmi silnú motiváciu – moju rodinu. Našla som si na celé toto obdobie krásnu výhovorku, mantru nazvime to akokoľvek a to: „ ak to teraz dáš a nezlomíš sa, nikto z tvojej rodiny, už takto chorý nebude.“ Nastavila som si takto triviálne hlavu a urobila dohodu sama so sebou, s vesmírom, s bohom… Tým pádom som vedela, že som „ safe“.

VĎAČNOSŤ – či som vďačná za takúto lekciu? Som. úprimne. Uvedomila som si, že problémy, ktoré často riešim sú pominuteľné, ale potrebné na odlákanie vlastného vedomia aj podvedomia, ktoré by sa v inom prípade začalo venovať otázkam existencie a mohlo by dôjsť k stavom napr. úzkosti. Čiže aj malé problémy ako napr. že odtieň rúžu, ktorý som si objednala nie je vôbec, ako na obrázku, alebo že dieťa vylialo vodu na koberec, aj tieto malé problémy sú veľmi dôležité. Nemôžeme sa predsa venovať len silným, zásadným, životu dôležitým témam. Dovoľte si vytočiť sa nad blbosťou, nechajte voľne odísť svoju emóciu takú aká je, so všetkým teatrom, ktoré je k tomu nutné. Prestaňte sa kontrolovať napr. v zmysle, čo by povedali, keby som ich teraz nepozdravila? Doprajte si slobodu bytia, ak niekoho nechcete pozdraviť, tak to proste neurobte, nadýchnite sa a užite si to, že nechcete žiť v rámčeku spoločenského úsudku. Nepočúvajte osvedčené rady typu

  1. Ukľudni sa – ja nepoznám žiadneho človeka, čo sa v dôsledku takejto rady v sekunde upokojil
  2. Čo riešiš, iní ľudia majú vážnejšie problémy – panebože, dovoľte si zanadávať, odviazať sa a tváriť sa, že rozsypaná soľ na kuchynskej linke je téma na európsky sumit. Nemôžete v sebe dusiť hnev, strach, obavy apod. len preto, že niekto iný má väčší problém. Hnev a akákoľvek emócia je chemická reakcia mozgu, mozog v danej chvíli nevyhodnocuje, či je váš problém aktuálne menší alebo väčší ako problém iných ľudí. Prestaňte sa uväzovať v normách.

MINDSET

Mne to dalo slobodu. Rozprávam sa len s tým,  s kým chcem, nie s kým by sa patrilo. Zaujímam sa úprimne len o tých ľudí, ktorí ma skutočne zaujímajú, idem len na akciu, ktorá ma teší, nie lebo by som tam mala ísť…Proste sa snažím vyhýbať všetkým tým moralistickým rámčekom a pravidlám. Lebo odpovedzte mi prosím niekto: „ PREČO BY SOM TO MALA ROBIŤ INAK? „

Ak príde moje správanie niekomu nezdvorilé, alebo odviazané, len si na to povedzte, že nie ste v mojej bubline, nie ste v okruhu ľudí na ktorých mi záleží.  Ja dám 100% pozornosti, lásky, úcty, pochopenia a nehy každému, kto si to podľa mojich vnútorných kritérií zaslúži, nie tomu, komu by sa „ patrilo“. a dôvod? Pretože som si aj na hranici všetkých onkologických príbehov na národnom onkologickom ústave potykala so smrťou a uzavrela som s ňou túto dohodu. Vážiť si život, užívať si ho, neplytvať.

A či je teda rakovina alebo akékoľvek ochorenie dobrý učiteľ? Je… ale ja som bola vždy dobrý študent a aj z tejto skúšky som prospela s vyznamenaním. Dôležité je tiež povedať, že som bola a som obklopená milujúcimi deťmi, manželom a mojim úžasným a nápomocným rodičom a tá podpora a láska, nie ľútosť a zbytočné frázy sú to, čo vás nepustí sa vzdať. Nemám rada vyhlásenie – bojuje s rakovinou- … nebojujte, snažte sa pochopiť, uvedomiť si okolnosti, pouvažovať o svojom živote. Nemôžete predsa bojovať s niečím čo je súčasťou vášho tela, to sa nedá. Nevytvárajte si boj s ničím, nie len s ochorením alebo s ničím, pretože boj je napätie a v napätí nechce žiť asi nikto. Každý dá prednosť vyrovnanosti, pokoju a láske.

Napriek tomu, že môj typ ochorenia nebol vôbec vážny a zrovnateľný s inými ľuďmi, verím, že si z tohto článku odnesiete svoje, v rámci vnímania života a pochopíte, že môj názor nie je patentovaný a striktne daný, vrytý do betónu a platný pre každého. Je to len súhrn mojich myšlienok, môjho vnímania sveta a choroby.

 

( V tomto článku by som ešte chcela vyzdvihnúť prácu na NOU Kramáre, všetkých lekárov, mimoriadne Mudr. Kocová a celého personálu, ktorý je neskutočne pozitívne naladený, nápomocný a proste úúúžasný )

Zatiaľ bez komentára, pridajte svoj komentár nižšie.


Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *