Ako dlho je navždy? Je to večnosť, keď stratíte milovanú osobu.

Ak stratíte milovaného človeka náhle, alebo v dôsledku vysoko úctyhodného veku, bolí to rovnako. Spôsob  a čas smrti neurčuje intenzitu bolesti a pocit prázdna.

Zabudnite na frázy typu: „ Je mu tam lepšie“, „ Nechaj ho odpočívať“, „ Prebolí to, uvidíš“, „ časom to prijmeš..“

Sú to hlúposti. V tú chvíľu k vám tieto dobre mienené rady prichádzajú, ale niekde na pol ceste sa odrazia do zóny vášho nezáujmu. Takéto slová  zase raz len tvoria tzv. komunikačnú vatu, kedy nevieme čo úplne povedať, ako reagovať, tak sa snažíme trúchliaceho človeka aspoň takto povzbudiť. Nerobme to. Stačí objatie. Slová sa ubolenému človeku so straty blízkej osoby ani len nedostanú do uší, nie to ešte do srdca, ktoré by potrebovalo zastaviť to pomyselné krvácanie.  Častokrát cítite zhluk pocitov :  Prázdno, hnev, nenávisť, nespravodlivosť, ľútosť, smútok, hlad.. všetko čo si viete predstaviť.

Viem, aj ja som cítila takúto bolesť. A nejdem tú vašu zmalicherňovať, ani škatuľkovať, ale snažím sa vám ju utíšiť uvedomením si, že bolesť takéhoto typu, môže mať mnoho fáz, zavše spomeniem tie, ktorými som si prechádzala ja.

 

  1. fáza : Odmietnutie

Po telefonáte s jeho sestrou, ktorá mi povedala, že zomrel som zostala nehybne stáť v bratislavskom byte. Uvedomovala som si, že som na ňu kričala, že z takýchto vecí sa nerobia žarty, ale napriek tomu, som len stála a pozerala na stenu. Odhodila som telefón a čakala som, že mi opäť zazvoní a on mi svojím nekonečným smiechom oznámi, že len chcel vedieť ako by som zareagovala, keby sa to naozaj stalo. Nezavolal. Za to ja, som mu v ten deň volala snáď tisíckrát a do vyzváňania som kričala , aby to zdvihol.

Náš mozog sa bráni akejkoľvek bolesti, alebo zlyhaniu „ softvéru“. Ustrnutie, útek, útok.. sú prirodzenou reakciou a odpoveďou mozgu ako nás chrániť. Vyššie popísaná je práve moja skúsenosť. Informácia je tak silná, tak šokujúca a tak bolestná, že buď ju odmietnete, alebo sa jej poddáte. Bohužiaľ v prípade číslo dva budete potrebovať urgentnú lekársku pomoc a myslím to naozaj seriózne.

2 fáza : Hnev

Na koho? Na všetkých a všetko. Aj na neho/na ňu. Pamätám sa, ako som sa mokrá od sĺz na balkóne rozčuľovala: „ Ako si dovolil len tak zomrieť a nevarovať ma? nerozlúčiť sa?“

Nekonečné sebaobviňovanie : čo ste mohli urobiť inak? Čo ste ešte mohli stihnúť povedať? Ako ste mohli minulý rok pri tej hádke reagovať? Ako ste ho nestihli ani objať… Ako je možné, že život toto dopustil. .. Ak máte hnev na čokoľvek alebo kohokoľvek, je to jednoznačne emócia, ktorá musí ísť von z vášho tela. Nie je priestor na potláčanie, pretvarovanie sa, ututlávanie. Ak chcete kričať, tak kričte, ak chcete nadávať tak nadávajte… Len vyventilovaním hnevu môže nastať pokoj. Je to prirodzená reakcia organizmu.

 

3: Sebaklam: Bolo pre mňa jednoduchšie tváriť sa, že nezomrel. Vytvorila som si nepriestrelný štíť a odmietala som dokonca ísť na jeho pohreb. Nahovorila som si, že odišiel do zahraničia a tak málo som pre neho znamenala, že sa nehodlal mi to ani len oznámiť a rozlúčiť sa.

Častokrát, keď je pre nás realita príliš ťažká, rozhodneme sa zľahčiť si ju tým, že si vymyslíme úplne iné okolnosti a presvedčíme sami seba, že je to skutočné. Ak je to pre vašu bolesť utišujúce, potom tejto pseudorealite verte tak dlho ako sa len dá. Uverte svojej predstave do takej miery, aby ste necítili tú obrovskú počiatočnú bolesť. Ale musím vám povedať, že ak sa budete akokoľvek snažiť, tento sebaklam raz narazí na realitu a bude to bolestivé tak či tak.

  1. fáza : REALITA

Sedela som v aute a plakala. Pamätám si tú bolesť v srdci, ten obrovský žiaľ. Ako keby zrazu moje srdce vyhralo boj s mojou hlavou a oznámilo jej: „ Hej prestaň klamať, nikam neodišiel, zomrel, naozaj zomrel, už ho nikdy neuvidíš… a toto uvedomenie si reality bolo pre mňa tak desivé, že som nedokázala urobiť nič… len sedieť a strašne plakať.

Realita nastane vtedy, ak si srdce aj hlava uvedomia, že ten človek naozaj zomrel. Je to ťažká fáza. V tejto fáze, totiž nie je priestor na výmysly, zakrývanie reality, domýšľanie si a pod. Jednoducho si musíte nahlas povedať, že ten človek už s vami nie je. Stavy úzkosti, problémy so spánkom, nočné zobúdzanie sa na vlastný plač, strata životnej energie až k depresii. Ak sa vaše dni uberajú takto, rýchlo zatiahnite ručnú brzdu. Nečakajte, že „čas zahojí všetky rany.“

To je hlúposť. Čas nie, ale aktivita a ľudia okolo vás. To je liek na každú bolesť. Ak by bol čas tým liečiteľom, znamenalo by to, že stačí sedieť na jednej stoličke a čakať, ako sa deň míňa s nocou a stále dokola a dokola. Nič by sa nevyriešilo. Čas by plynul, ale zostali by sme zacyklení v štvrtej fáze s obrovskou bolesťou a spomienkami. Nemajte výčitky, ak nejdete každý deň a a za akéhokoľvek počasia na cintorín, nemajte pocit viny, že sa potrebujete vyventilovať a zbaviť sa toho smútočného bremena. Ste na konci. Prešli ste si všetky tieto veľmi ťažké a bolestivé fázy. Nemusíte nosiť čierne oblečenie, ktorým podvedome oznamujete, ako sa trápite a tým pádom si to znova a dokola rezonujete aj sami v sebe. Odpútajte sa. Oblečte sa tak ako to cítite, pretože nosenie čiernej z vás neurobí správnu trúchliacu osobnosť. Utiahli ste sa na také dlhé obdobie. Vyplakali ste všetky spomienky. Túžili ste ho/ju znova počuť, chcete ho/ju vidieť v sne, chcete vysvetlenie ako a prečo sa to stalo…

Stačí. Nadýchnite sa, začnite behať, cvičiť, meditovať, čítať knihy, stretávajte sa s ľuďmi… nakŕmte si vlastnú hlavu novými myšlienkami a zakážte si akúkoľvek negatívnu myšlienku. Stanovte si čas spomienok a trúchlenia. Znie to čudne? verte mi. Ak si dovolíte každý večer zapáliť sviečku a pospomínať na milé a pekné okamihy s touto osobou, stane sa vám z toho rituál. Tým pádom dáte mozgu signál, že v iné momenty dňa nie je dovolené opúšťať sa. Nepozerajte sa na to, čo povedia ľudia. Strata blízkej osoby je predsa už sama o seba signálom pominuteľností a uvedomenia si, čo je v skutočnosti dôležité. Nie to, čo povie suseda z môjho vchodu, ale to ako sa cítim ja. Ja som predsa súčasťou človečenstva, ja som zodpovedná za prežitie vlastného života. Život je dar a ak niekto vo vašom okolí zomrel nech je to pre vás signálom toho, že svojou smrťou vás učí správne žiť.

Ak sa dnes hneváte na niekoho, pre úplné maličkosti, hoďte to za hlavu. Zosadnite s koňa zvaného ego, dajte tomu človeku pusu, objímte ho a povedzte mu ako veľa pre vás znamená.. nikdy neviete…

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba… a smrť každého človeka umenší mňa, lebo aj ja som súčasťou človečenstva, a preto sa nikdy nepýtaj komu zvonia do hrobu…pretože dnes zvonia tebe…

( ERNEST HEMINGWAI)

Toto boli posledné slová z verejného príhovoru, pre moju spriaznenú dušu, na jeho pohrebe. Najťažšie písané riadky v mojom živote a verte, prešla som si osobne všetkými fázami a naozaj bolestivo, smutne a ťažko…až tak, že napísanie tohto článku sprevádzali moje slzy a pohár vína, aj keď som o neho prišla pred 8smimi rokmi.

A či to niekedy prebolí? Či tá bolesť bude menšia? Či sa s tým niekedy zmierite? NIE.

Nečakali ste túto odpoveď však? Snažím sa byť k vám v každom mojom článku úprimná. Preto píšem NIE, skôr príde čas, kedy dokážete spomínať bez sĺz, príde čas, kedy pri spomienke na daného človeka budete cítiť taký jemný podtón bezmocnosti z plynutia života. Príde čas, kedy si dokážete poprezerať fotky bez záchvatu plaču ale naopak s úsmevom na perách, príde ráno, kedy prespíte celú noc… všetko sa upokojí a budete cítiť MIER.

Prajem každému jednému z vás, ktorí momentálne prežívate niečo podobné, aby ste verili, že ten MIER príde, že bude dobre, že v sebe nič nebudete potláčať, že vyhľadáte odborníka, terapeuta, ktorý vám určite pomôže tiež… že musel/a zomrieť, aby ste sa vy naučili žiť.

zbožňovala som, ako ma zbožňoval fotiť a pol hodinu upravovať fotku 🙂


Môj post zo dňa: 28. máj 2016  · 

Pred 12timi mesiacmi sme si v tento den volali…dlho sme sa rozpravali, smiali a ja som mu spievala thinking out loud od EdSheeran-a…jeho slova, jeho smiech a necakana otazka ktoru mi nikdy predtym nepolozil : ci som stastna? Ja na to zacudovana odpoved „ano“ KLAMALA SOM len on vedel co ma v skutocnosti v tej dobe trapilo…Nasa dohoda pred zlozenim telefonu:“tak zajtra sa vidime na obede“… Nestalo sa… neprisiel a uz nikdy viac som ho nepocula a nevidela…viem, on sa urcite pozera a smeje sa s tym svojim „Boze Lama“ a ked mi chcel vynadat ale byt zaroven mily tak dal „LAMKA“…zajtra je 29.5. a ty si neodisiel na rok na cestu do zahranicia ako som si to v bolesti nahovarala..ty sa mi nevratis…odisiel si navzdy a trvalo mi rok kym som si to bola schopna uvedomit a pripustit ale cely zivot mi bude v srdci chybat to vsetko „tvoje“…cely zivot ma ucil a aj jeho smrt ma nieco naucila… ZIT, vazit si detaily, okamihy, dakovat za to ze su ludia v mojej blizkosti ma vypocut a pomoct..TEN DOHODNUTY OBEDIK NAS POCKA…RAZ SI SPOLU ZASE BUDEME HLADIET DO OCI A SMIAT SA AKO NAPOSLEDY V CUKRARNICKE V CUDZOM MESTE…Ja viem a on vedel…a to vsetko si ponecham u seba. Chcela som sa len podelit o ten pocit prazdna…ktore nikto nenahradi. DAKUJTE LUDOM ZE SU PRI VAS zajtra uz byt nemusia..tak ako to zajtrajsie „ZAJTRA“ OD KEDY UZ NIE JE S NAMI

 

Láska aj neláska sú pre mňa extrém

Užasný pocit, keď cítite a viete, že človek, pre ktorého vám bije srdce, je tu pre vás, aby vás objal, ľúbil a vytváral pocit bezpečia. Všetky vyznania lásky na mňa pôsobia a vždy pôsobili „ ošuntele“ sladko a prikrášlene..

Potom som však spoznala ľudí, ktorý lásku, alebo skôr NELÁSKU, voči svojim mužom alebo ženám opisujú tak kvetnato, že som si uvedomila, že oba extrémy sú pre mňa nemysliteľné. Poďte všetci vy tí, ktorí ste spolu pre dom, deti, pohodlie, peniaze a mnoho iných bizarných dôvodov.. poďte sa rozhodnúť žiť inak. Vstaňte a uvedomte si, že život je okamih, mrknutie mihalníc a vy ho plytváte na niekoho, koho neľúbite a s najväčšou pravdepodobnosťou ani tá druhá strana vás. A ja sa stále pýtam PREČO? Nie prečo ste spolu? Ale prečo už dávno nie ste šťastní? Čo vám v tom bráni? Prečo hľadáte útechu zo svojho života v iných veciach, v iných ľuďoch? Prečo sa jednoducho nerozhodnete ľúbiť a byť ľúbení?

Ak mi niekto povie, že kvôli deťom sa nerozvedie/nerozíde, je to ten najväčší alibizmus aký poznám, pretože práve deti sú dôvodom, pre ktorí by mi malo stáť za to, zostúpiť zo svojho ega,  upustiť od svojho skalopevného presvedčenia, že pravdu mám len ja. Rodina je predsa to, čo mi musí dať istotu, lásku, pocit ochrany.. deti nie sú rukojemníci, kvôli ktorým ostávam žiť život, ktorý neznášam.

Ľudia, kam sme sa to dostali? Nejdem písať o tom, že teraz je zlá doba, pretože každá doba mala svoje pozitíva aj negatíva, každopádne však je dnešok priestor pre väčšie pokušenia a vymýšľanie, ktoré si neskutočne dokážeme ospravedlniť sami v sebe. Napríklad v časoch bez internetu sa mi páčil Jožo z našej dediny, maximálne som sa mohla zamotať s Janom s vedľajšej dediny. Dnes môžem flirtovať s Janom z opačného konca sveta ( kde sa zrejme bude volať John) 🙂 Áno, žijeme časy dostupností informácií a ich zdieľaní, ale nezabúdajte na to, aby ste  nestratili sami seba.

Zvyknem opakovať jednu vec: Aj my ľudia sme zvieratá, chceme prežiť, chceme jesť, chceme piť, chceme sa rozmnožovať, ale jedna vec, ktorou sa od zvierat líšime je KOMUNIKÁCIA. Prečo túto výsadu nevyužívame? Lebo sme hrdí, namyslení, urazení, frustrovaní, obviňujúci, alebo obviňovaní. .. tých dôvodov môže byť veľa, ale chcem vás poprosiť, aby ste nachvíľu zatvorili oči a zostali ticho. Predstavte si aký život žijete bez svojho partnera / partnerky? Desí vás táto predstava? Teší vás táto predstava? Prečo?

 

VYTRESTÁM HO

Kde beriete odvahu ohovárať svojho muža, čo všetko by mal, čo by nemal, aký by mal byť , aký by naopak nemal byť. Očakávate od neho niečo čo vám nikdy nedá a možno nie preto, že by vás nemal rád, ale preto, že to čo, vám dáva je maximum. To je jeho 100% viac nedokáže ( a tým nemyslím nič materiálne) a vy máte dve možnosti:

  1. pochopíte to a prijmete to
  2. Nepochopíte to a budete s ním bojovať a pomstíte sa mu s tým, čo mu „ akože najviac ublíži.“ Odopriete mu sex.

 

Tak tomuto bodu č. 2 tlieskam čo mi ruky stačia. Ak toto milé dámy považujete za trest, máte pravdu, ale je trestom vašim. Každý normálny zdravý chlap si to, čo nemá, zabezpečí inde. A vy , ak vaša kapacita mozgu končí za bránkou domu, nikdy nepochopíte, že to tak je a navždy budete žiť v presvedčení, že ste mu to teda „  nandali.“  Verte mi, odjakživa som bola  viac v mužských kolektívoch ako v ženských. Muži majú tendenciu sa mi zdôverovať, verte mi, že ho netrestáte. Naopak užije si, zažije niečo nové a pekne si to v sebe ospravedlní tým, aká ste vy hus.

 

ZNIČÍM KAŽDÉHO

Potom máte ešte možnosť poštvať každého človeka proti niekomu, kto spĺňa všetky atribúty dokonalej ženy a viete, že tieto vlastnosti môžu byť sympatické aj vášmu mužovi. Tak zaútočíte a urobíte všetko pre to, aby ste ju vykreslili ako najväčšiu chuderu. Však vy ho predsa nechcete vidieť šťastného, vy sa nechcete inšpirovať od úspešných pekných žien, vy sa nechcete od nich naučiť ako šťastne žiť. Jednoduchšie je, zbaviť sa takejto ženy a uspokojiť si tým ego. Žiť v sebaklame, aká ste šťastná, spokojná, vyrovnaná sama so sebou… ste lebo odpracete každého, kto by vám tento ideál, výmysel vašej spokojnej vysmiatej osobnosti narušil. Priznajte si každá jedna sama pred sebou, či ste sa v tomto popise našli. Ak je vaša odpoveď: „ Tak to určite nie, čo si tá Lucia o sebe myslí.“ Tak verte tomu, že ste v tom popise našli práve sama seba,  ale vaše vedomie s tým ešte bojuje, preto to odmietnete.

Nebolo by jednoduchšie zísť z piedestálu chuderky, uvariť večeru, naliať si čisté víno, dať si parfém, umyť si vlasy a porozprávať sa s ním? Výsledkom nemusí byť to, že sa šialene zamilujete. Stačí ak obaja pochopíte, že by bolo celkom fajn prestať bojovať a začať sa rešpektovať so všetkým čo k vám a k nemu patrí.

ON SA NIKDY NEZMENI!

Ďalšiu vetu, ktorú mám ešte veľmi rada je: „ on sa nikdy nezmení..“  Kŕmite svoje podvedomie touto vetou tak dlho , až jej uveríte. Vedecky je však dokázané, že žiadny živý tvor nie je konštantný a nemenný. Každý zreje, starne, mení sa v dôsledku životných okolností, udalostí a potom aj samotnej prírody. A teraz obrovské zistenie: AJ VY SA MENÍTE  a z tých istých dôvodov.

VZŤAH JE AKO MORE

Skúste si svoj život predstaviť tak, že obaja stojíte na surf doske na mori. Držíte sa za ruku. More je pokojné, slnko svieti, obloha je jasno modrá. Ste šťastní, pozeráte sa na seba a cítite ako vám je dobre. Odrazu príde veľká vlna, potom väčšia, chvíľku sa more upokojí, ale nie nadlho, pretože znova sa blížia veľké vlny. A vy dvaja? Čo urobíte? Tí z vás, ktorí sa pozerajú len na seba, sa toho druhého okamžite pustia, snažíte sa prežiť v ťažkých podmienkach a boli by ste radi, ak by  ste boli tým druhým zachránený. Ak by vás minimálne poľutoval, aké ťažké to na mori máte.

Tí z vás, ktorí si uvedomujte hodnotu toho druhého, ste pri zmysloch a nemáte hlavu len na česanie, veľmi rýchlo pochopíte, že pustiť sa toho druhého pri prvej vlne neznamená, že žiadna vlna už nikdy nepríde. Znamená to, že ak sa nepustíte, a budete sa držať SPOLU, napokon zvládnete všetky vlny. Pretože sa nepozeráte len na seba a nestaviate sa do pozície chúďatka, ktoré treba zachrániť, ale ste rovnocennými partnermi a spoločnými silami zdoláte vlny, ktoré vám idú do cesty.

Pochopte, že do života si nevyberáte človeka, z ktorého vám motýle v bruchu vymazali mozog, do života si vyberáte partnera, s ktorým ste ochotná a schopná prekonať akýkoľvek problém, pretože ho ľúbite, pretože si ho vážite, pretože je to váš najbližší človek na celom svete.

Ak ešte stále žijete s niekým, koho nielen že neľúbite ale priam neznášate, riešte to, ukončite to, pochopte, že ešte môžete byť šťastní a nebuďte spolu len kvôli každodenným fotkám pri bazéne, alebo s kávičkou v ruke. Začnite žiť a prestaňte sa vyhovárať. Ja viem, že to znamená byť aktívny, činný, niečo v živote dokázať, postarať sa o seba a to je u mnohých nadštandardný výkon… poviem vám však úprimne, že mne by viac energie bralo ohovárať svojho muža a žiť s ním pod jednou strechou.

Ja mám našťastie manžela, ktorý ma nahnevá asi tak raz mesačne, ale napriek tomu je to človek, ktorý je najvhodnejším partnerom pre môj život akého som si vedela predstaviť so všetkými zlozvykmi, náladami, a vlastnosťami, ktoré má. Je to môj najlepší kamarát, môj najväčší kritik zároveň. Každý jeden muž, ktorý bol mojím partnerom, alebo sa objavil v mojom živote je mojím kamarátom dodnes. Pozdravíme sa, porozprávame sa a navzájom si prajeme pekný život. Aj to je dôkazom zdravého vzťahu, napriek tomu, že skončil, pretože každý jeden partner ma niečo naučil a vyformoval ma do podoby v akej som teraz.

 

Nemám jednoznačne patent na rozum. Akýkoľvek článok, ktorý píšem, je súhrnom mojich osobných skúseností a vedomostí.