Autor AdminL

Ako dlho je navždy? Je to večnosť, keď stratíte milovanú osobu.

Ak stratíte milovaného človeka náhle, alebo v dôsledku vysoko úctyhodného veku, bolí to rovnako. Spôsob a čas smrti neurčuje intenzitu bolesti a pocit prázdna.

Zabudnite na frázy typu: „ Je mu tam lepšie“, „ Nechaj ho odpočívať“, „ Prebolí to, uvidíš“, „ časom to prijmeš..“

Sú to hlúposti. V tú chvíľu k vám tieto dobre mienené rady prichádzajú, ale niekde na pol ceste sa odrazia do zóny vášho nezáujmu. Takéto slová zase raz len tvoria tzv. komunikačnú vatu, kedy nevieme čo úplne povedať, ako reagovať, tak sa snažíme trúchliaceho človeka aspoň takto povzbudiť. Nerobme to. Stačí objatie. Slová sa ubolenému človeku so straty blízkej osoby ani len nedostanú do uší, nie to ešte do srdca, ktoré by potrebovalo zastaviť to pomyselné krvácanie. Častokrát cítite zhluk pocitov : Prázdno, hnev, nenávisť, nespravodlivosť, ľútosť, smútok, hlad.. všetko čo si viete predstaviť.

Viem, aj ja som cítila takúto bolesť. A nejdem tú vašu zmalicherňovať, ani škatuľkovať, ale snažím sa vám ju utíšiť uvedomením si, že bolesť takéhoto typu, môže mať mnoho fáz, zavše spomeniem tie, ktorými som si prechádzala ja.

fáza : Odmietnutie

Po telefonáte s jeho sestrou, ktorá mi povedala, že zomrel som zostala nehybne stáť v bratislavskom byte. Uvedomovala som si, že som na ňu kričala, že z takýchto vecí sa nerobia žarty, ale napriek tomu, som len stála a pozerala na stenu. Odhodila som telefón a čakala som, že mi opäť zazvoní a on mi svojím nekonečným smiechom oznámi, že len chcel vedieť ako by som zareagovala, keby sa to naozaj stalo. Nezavolal. Za to ja, som mu v ten deň volala snáď tisíckrát a do vyzváňania som kričala , aby to zdvihol.

Náš mozog sa bráni akejkoľvek bolesti, alebo zlyhaniu „ softvéru“. Ustrnutie, útek, útok.. sú prirodzenou reakciou a odpoveďou mozgu ako nás chrániť. Vyššie popísaná je práve moja skúsenosť. Informácia je tak silná, tak šokujúca a tak bolestná, že buď ju odmietnete, alebo sa jej poddáte. Bohužiaľ v prípade číslo dva budete potrebovať urgentnú lekársku pomoc a myslím to naozaj seriózne.

2 fáza : Hnev

Na koho? Na všetkých a všetko. Aj na neho/na ňu. Pamätám sa, ako som sa mokrá od sĺz na balkóne rozčuľovala: „ Ako si dovolil len tak zomrieť a nevarovať ma? nerozlúčiť sa?“

Nekonečné sebaobviňovanie : čo ste mohli urobiť inak? Čo ste ešte mohli stihnúť povedať? Ako ste mohli minulý rok pri tej hádke reagovať? Ako ste ho nestihli ani objať… Ako je možné, že život toto dopustil. .. Ak máte hnev na čokoľvek alebo kohokoľvek, je to jednoznačne emócia, ktorá musí ísť von z vášho tela. Nie je priestor na potláčanie, pretvarovanie sa, ututlávanie. Ak chcete kričať, tak kričte, ak chcete nadávať tak nadávajte… Len vyventilovaním hnevu môže nastať pokoj. Je to prirodzená reakcia organizmu.

3: Sebaklam: Bolo pre mňa jednoduchšie tváriť sa, že nezomrel. Vytvorila som si nepriestrelný štíť a odmietala som dokonca ísť na jeho pohreb. Nahovorila som si, že odišiel do zahraničia a tak málo som pre neho znamenala, že sa nehodlal mi to ani len oznámiť a rozlúčiť sa.

Častokrát, keď je pre nás realita príliš ťažká, rozhodneme sa zľahčiť si ju tým, že si vymyslíme úplne iné okolnosti a presvedčíme sami seba, že je to skutočné. Ak je to pre vašu bolesť utišujúce, potom tejto pseudorealite verte tak dlho ako sa len dá. Uverte svojej predstave do takej miery, aby ste necítili tú obrovskú počiatočnú bolesť. Ale musím vám povedať, že ak sa budete akokoľvek snažiť, tento sebaklam raz narazí na realitu a bude to bolestivé tak či tak.

fáza : REALITA

Sedela som v aute a plakala. Pamätám si tú bolesť v srdci, ten obrovský žiaľ. Ako keby zrazu moje srdce vyhralo boj s mojou hlavou a oznámilo jej: „ Hej prestaň klamať, nikam neodišiel, zomrel, naozaj zomrel, už ho nikdy neuvidíš… a toto uvedomenie si reality bolo pre mňa tak desivé, že som nedokázala urobiť nič… len sedieť a strašne plakať.

Realita nastane vtedy, ak si srdce aj hlava uvedomia, že ten človek naozaj zomrel. Je to ťažká fáza. V tejto fáze, totiž nie je priestor na výmysly, zakrývanie reality, domýšľanie si a pod. Jednoducho si musíte nahlas povedať, že ten človek už s vami nie je. Stavy úzkosti, problémy so spánkom, nočné zobúdzanie sa na vlastný plač, strata životnej energie až k depresii. Ak sa vaše dni uberajú takto, rýchlo zatiahnite ručnú brzdu. Nečakajte, že „čas zahojí všetky rany.“

To je hlúposť. Čas nie, ale aktivita a ľudia okolo vás. To je liek na každú bolesť. Ak by bol čas tým liečiteľom, znamenalo by to, že stačí sedieť na jednej stoličke a čakať, ako sa deň míňa s nocou a stále dokola a dokola. Nič by sa nevyriešilo. Čas by plynul, ale zostali by sme zacyklení v štvrtej fáze s obrovskou bolesťou a spomienkami. Nemajte výčitky, ak nejdete každý deň a a za akéhokoľvek počasia na cintorín, nemajte pocit viny, že sa potrebujete vyventilovať a zbaviť sa toho smútočného bremena. Ste na konci. Prešli ste si všetky tieto veľmi ťažké a bolestivé fázy. Nemusíte nosiť čierne oblečenie, ktorým podvedome oznamujete, ako sa trápite a tým pádom si to znova a dokola rezonujete aj sami v sebe. Odpútajte sa. Oblečte sa tak ako to cítite, pretože nosenie čiernej z vás neurobí správnu trúchliacu osobnosť. Utiahli ste sa na také dlhé obdobie. Vyplakali ste všetky spomienky. Túžili ste ho/ju znova počuť, chcete ho/ju vidieť v sne, chcete vysvetlenie ako a prečo sa to stalo…

Stačí. Nadýchnite sa, začnite behať, cvičiť, meditovať, čítať knihy, stretávajte sa s ľuďmi… nakŕmte si vlastnú hlavu novými myšlienkami a zakážte si akúkoľvek negatívnu myšlienku. Stanovte si čas spomienok a trúchlenia. Znie to čudne? verte mi. Ak si dovolíte každý večer zapáliť sviečku a pospomínať na milé a pekné okamihy s touto osobou, stane sa vám z toho rituál. Tým pádom dáte mozgu signál, že v iné momenty dňa nie je dovolené opúšťať sa. Nepozerajte sa na to, čo povedia ľudia. Strata blízkej osoby je predsa už sama o seba signálom pominuteľností a uvedomenia si, čo je v skutočnosti dôležité. Nie to, čo povie suseda z môjho vchodu, ale to ako sa cítim ja. Ja som predsa súčasťou človečenstva, ja som zodpovedná za prežitie vlastného života. Život je dar a ak niekto vo vašom okolí zomrel nech je to pre vás signálom toho, že svojou smrťou vás učí správne žiť.

Ak sa dnes hneváte na niekoho, pre úplné maličkosti, hoďte to za hlavu. Zosadnite s koňa zvaného ego, dajte tomu človeku pusu, objímte ho a povedzte mu ako veľa pre vás znamená.. nikdy neviete…

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba… a smrť každého človeka umenší mňa, lebo aj ja som súčasťou človečenstva, a preto sa nikdy nepýtaj komu zvonia do hrobu…pretože dnes zvonia tebe…

( ERNEST HEMINGWAI)

Toto boli posledné slová z verejného príhovoru, pre moju spriaznenú dušu, na jeho pohrebe. Najťažšie písané riadky v mojom živote a verte, prešla som si osobne všetkými fázami a naozaj bolestivo, smutne a ťažko…až tak, že napísanie tohto článku sprevádzali moje slzy a pohár vína, aj keď som o neho prišla pred 8smimi rokmi.

A či to niekedy prebolí? Či tá bolesť bude menšia? Či sa s tým niekedy zmierite? NIE.

Nečakali ste túto odpoveď však? Snažím sa byť k vám v každom mojom článku úprimná. Preto píšem NIE, skôr príde čas, kedy dokážete spomínať bez sĺz, príde čas, kedy pri spomienke na daného človeka budete cítiť taký jemný podtón bezmocnosti z plynutia života. Príde čas, kedy si dokážete poprezerať fotky bez záchvatu plaču ale naopak s úsmevom na perách, príde ráno, kedy prespíte celú noc… všetko sa upokojí a budete cítiť MIER.

Prajem každému jednému z vás, ktorí momentálne prežívate niečo podobné, aby ste verili, že ten MIER príde, že bude dobre, že v sebe nič nebudete potláčať, že vyhľadáte odborníka, terapeuta, ktorý vám určite pomôže tiež… že musel/a zomrieť, aby ste sa vy naučili žiť.

zbožňovala som, ako ma zbožňoval fotiť a pol hodinu upravovať fotku 🙂

Môj post zo dňa: 28. máj 2016 ·

Pred 12timi mesiacmi sme si v tento den volali…dlho sme sa rozpravali, smiali a ja som mu spievala thinking out loud od EdSheeran-a…jeho slova, jeho smiech a necakana otazka ktoru mi nikdy predtym nepolozil : ci som stastna? Ja na to zacudovana odpoved „ano“ KLAMALA SOM len on vedel co ma v skutocnosti v tej dobe trapilo…Nasa dohoda pred zlozenim telefonu:“tak zajtra sa vidime na obede“… Nestalo sa… neprisiel a uz nikdy viac som ho nepocula a nevidela…viem, on sa urcite pozera a smeje sa s tym svojim „Boze Lama“ a ked mi chcel vynadat ale byt zaroven mily tak dal „LAMKA“…zajtra je 29.5. a ty si neodisiel na rok na cestu do zahranicia ako som si to v bolesti nahovarala..ty sa mi nevratis…odisiel si navzdy a trvalo mi rok kym som si to bola schopna uvedomit a pripustit ale cely zivot mi bude v srdci chybat to vsetko „tvoje“…cely zivot ma ucil a aj jeho smrt ma nieco naucila… ZIT, vazit si detaily, okamihy, dakovat za to ze su ludia v mojej blizkosti ma vypocut a pomoct..TEN DOHODNUTY OBEDIK NAS POCKA…RAZ SI SPOLU ZASE BUDEME HLADIET DO OCI A SMIAT SA AKO NAPOSLEDY V CUKRARNICKE V CUDZOM MESTE…Ja viem a on vedel…a to vsetko si ponecham u seba. Chcela som sa len podelit o ten pocit prazdna…ktore nikto nenahradi. DAKUJTE LUDOM ZE SU PRI VAS zajtra uz byt nemusia..tak ako to zajtrajsie „ZAJTRA“ OD KEDY UZ NIE JE S NAMI

Čítame deťom knihy?

Napísať knihu pre deti bolo pre mňa prirodzené, keďže im knihy čítam od malička. Kniha bola a je pre mňa dôležitá v mnohých oblastiach. Hľadám v nich odpovede na niečo čo mi nie je jasné, alebo čo sa chcem dozvedieť. Rozumiem tomu, že vyhľadávanie informácií je rýchlejšie a praktickejšie na internete, ktorý samozrejme tiež využívam. ( Viac o mojom vzťahu ku knihám v článku: Prečo som sa rozhodla písať.)

V žiadnom prípade nie je cieľom tohto článku hodnotiť alebo posudzovať výchovu rodičov, snažím sa vám len poskytnúť informácie o tom, AKO TO ROBÍM JA.

Uvedomujem si, že toto je doba internetu, sociálnych sietí a pod. kde máme pocit, že sa dokážeme dozvedieť úplne všetko. Avšak toto je len jeden spoločný benefit, ktorý má kniha a telefón, a to, že nám dokážu sprostredkovať informácie a dozvedieť sa niečo nové.

Na čo iné nám kniha slúži?

Užitočná z hľadiska rutiny a relaxácie pred spaním

dieťa je tzv. režimové zvieratko ( tak tomu ja rada hovorím :-), po narodení sa dieťa potrebuje naučiť rozdiel medzi dňom a nocou. Nedokáže to rozoznať samo, keďže v lone matky pozná len tmu a neustály hluk ( buchot srdca matky, tok krvi, pohyb čriev a pod. ) Má zabezpečený taktiež neustály prísun potravy. Keď sa narodí je úlohou matky, okrem iného, naučiť ho rozoznať tmu – noc a svetlo deň. Počas dňa vníma ako sa mu prihovárate, papá, sleduje hračky, vníma prirodzený ruch. Akonáhle príde večer, svetlá v dome/byte sa stlmia, ruch sa minimalizuje. Dieťa si noc spojí s kúpaním a prezliekaním do pyžamka, preto je večerný kúpeľ tiež rituálom , ktorý ho naučí, že treba ísť spinkať a najlepšie celú noc, bez prerušenia a sladko 🙂

Ak k tejto večernej rutine pridáme čítanie rozprávky od cca 1roka veku dieťaťa, spojí si to s vedomím, že sa už musí ukladať na spánok.

Rozširuje slovnú zásobu

častokrát sa stáva, že ak je mama väčšinu dňa sama doma len s dieťaťom. Minimalizuje aj vlastnú slovnú zásobu na slová typu : papať, spinkať, aha, jééj,… čiže my ako mamy sa na začiatku materstva meníme na citoslovné tvory 🙂 Rozprávky pred spaním, dokážu rozšíriť slovnú zásobu dieťaťa. Je pokojné, vníma čo hovoríte a neuróny v mozgu vytvárajú spojenia, ktorými sa mu ukladajú nové slová do hlavičky.

Zdokonaľuje pamäť

Dieťa si obľúbi rozprávku v televízii, alebo pesničku a musíte mu ju púšťať dookola? Poznáte to aj vy? Tak isto je to s rozprávkami z knihy. Obľúbi si ju a chce ju počúvať stále tú istú. Niekedy vám skočí do reči a snaží sa dopovedať ako príbeh skončí? Výborne. Znamená to, že si trénuje pamäť. Je to veľmi prospešné, pretože ho tým pripravujeme na učenie ako také.

Rozvíja fantáziu a predstavivosť

Víla ktorá darovala húseničke krídla a zmenila ju na motýľa, panda, ktorá bola spočiatku farebná ale rozdelila sa s farbami až jej žiadne nezostali, či lienka, ktorá nemala vždy bodky, tie si zaslúžila až za svoju usilovnosť… Pre dospelého na pousmiatie, pre deti celýýýýý vesmír. Predstavujú si to, veria tomu, uvádza ich to do úžasu a chcú to počúvať znova a znova. Rozvíjame tým ich predstavivosť.

Ja mám tiež rada takéto príbehy, pretože ma neskutočne baví pozerať sa do ich rozžiarených očí. Osobne mám problém len s jednou situáciou a to: že Ježiško nosí darčeky. Príde mi až hlúpe hovoriť deťom, že nejaká biblická bytosť, ukrižovaná na kríži a bytosť na ktorej sa zakladá celé kresťanstvo má mojim deťom nosiť darčeky pod stromček aj to len v prípade, že budú celý rok poslušné. Nikdy som im nepovedala, že je to ježiskova zásluha. Vyhýbam sa tejto variante tak dlho ako to len ide.

Umožní deťom zabudnúť na napätie počas dňa

Nie len detský ale aj náš dospelý mozog je denne vystavený neskutočnému množstvu stimulov, ktoré na vedomej úrovni už ani nevnímame. Tak isto deti vnímajú všetko okolo seba, pohyb auta, hluk, obrázky popri ceste, keď sedia v autosedačkách, hry, hračky, televízne vysielanie, mobil atd atd. Večerná rozprávka pred spaním im umožní upokojiť sa, sústrediť si myseľ len na to, čo číta maminka. Vcítiť sa do príbehu a prežívať ho s postavami.

Rozprávka pred spaním je to posledné, čo deti počujú. Ostáva im vo vedomí a krásne sa to vhupne do ich podvedomia, preto je užitočné ak počúvajú rozprávku s oveľa vyššími hodnotami, ako je víťazstvo dobra nad zlom a rozpáranie brucha vlkovi, aby sa vyslobodila babička aj červená čiapočka. Vyberajte si rozprávky pred spaním pre svoje detičky svedomito. Netvrdím, že to musí byť jedine moja kniha Kým zaspíš… ale minimálne ona podsúva deťom tie správne hodnoty.

Peniaze, obávané aj milované zároveň

Peniaze … obávané a milované zároveň

„Nie sú dôležité peniaze, ale zdravie“ …„ Za peniaze si zdravie nekúpime“… „ Hlavne, že sa máme radi, čo tam po peniazoch…“

Poznáte tieto zaužívané frázy, alebo skôr vzorce správania? Kto z vás nechce peniaze, nech okamžite prestane čítať ďalej tento článok…. ostali ste však? Kto by ich predsa nechcel. Poďme si však rozobrať tieto vety na drobné.

Ak by som si mala vybrať peniaze alebo byť navždy zdravá, určite si vyberiem možnosť č. 2 , ale žiadna zlatá rybka mi takúto otázku nepoloží a nedá mi na výber. Prosím vás netvárme sa, že peniaze nepotrebujeme. Práve vďaka peniazom sa predsa môžem oveľa kvalitnejšie a lepšie starať o svoje zdravie. Ak mám dostatok voľných peňazí môžem ísť do sauny, do soľnej jaskyne, na jógu, do fitka, na rôzne procedúry a kúry… ktoré mi v dôsledku toho, že si ich mám z čoho zaplatiť zvyšujú kvalitu života a podporujú zdravie.

Ak som však na pokraji finančného bankrotu, mám akurát toľko peňazí, že zaplatím potrebné účty a neviem si dovoliť nič viac, potom sa akurát tak obdarúvam stresovým hormónom kortizolom, ktorý ani zďaleka nepôsobí blahodárne na moje zdravie.

Peniaze sú finančný prostriedok – a práve to slovo prostriedok si vryte do hlavy. Peniaze mi sprostredkúvajú radosť, zážitok, zdravie, dovolenky , výlety a pod. Sú prostriedkom medzi dostatkom a nedostatkom, sú prostriedkom medzi mojím šťastím a nešťastím. Alebo je niekto z vás šťastný, keď peniaze nemá?

„ Hlavne, že sa máme radi, čo tam po peniazoch.“

Ak za vami príde vaša dcéra, predstaví vám svojho nádejného manžela a povie vám, že nepracuje lebo to vníma ako plytvanie času, aká bude vaša reakcia? Budete šťastní, že sa vydá do chudoby? Ste presvedčení o tom, že láska prekoná finančné problémy?

To čo je v tomto prípade pre mňa dôležitejšie ako peniaze je aktivita ! Ak dnes priateľ mojej dcéry pracuje ako smetiar, ale vidím jeho húževnatosť, aktivitu, dravosť, ambicioznosť je to pre mňa viac ako jeho súčasný stav, pretože viem, že bude „makať“ aby moju dcéru uživil v čase, keď sa bude ona starať o ich spoločné dieťa. Každý rodič sníva o kariére svojich detí. Nesnívajte, pretože okolnosti, možnosti, situácie, priatelia, kamaráti, sociálne prostredie, to všetko ich ovplyvní a bude vplývať na ich život.

Ak je dnes niekto čerstvo zaľúbený a nerieši v akej finančnej situácii sa nachádza… tak to príde. Zoberú sa, majú dieťa, nemajú peniaze. Čo vám z tejto schémy vyplýva? Sú šťastní? Máloktorí a nebojme sa to povedať nahlas. Ak má rodina peniaze, vie si dovoliť výlety, krúžky, detské oslavy, ak ich rodina nemá, zvyčajne je to téma č. 1 pri manželských hádkach. Rodičia sa cítia frustrovaní, majú pocit zlyhania, že nevedia svojím deťom dať to, čo by chceli a deti sa cítia vinné za to, že sú akýmisi nákladmi rodičov.

Láska sa často zmení na obviňovanie, hľadanie dôvodov a pod. Ak ste dvaja šikovní ambiciózni ľudia, ktorí vedia zarobiť peniaze, dokážete svoje spoločné chvíle prežiť krásne. Na dovolenke, na výlete, na večeri, v divadle, športe apod. obohacuje to váš vzťah? Ak áno, tak priznajte, že peniaze sú dôležité.

Peniaze menia charakter

Zvyčajne som sa s touto vetou stretla u ľudí, ktorí ani predtým dobre nepoznali človeka, ktorého tie peniaze mali zmeniť, čiže nedokážu jednoznačne určiť, či ho zmenili peniaze alebo práve to, čo si za nich kúpil.

Peniaze dávajú človeku určitú slobodu, ak sa človek necíti viazaný povinnosťami, účtami, nedoplatkami, exekúciami a pod. je z neho cítiť slobodu, voľnosť bytia a ak je to cítiť v prejave jeho správania, potom je odsúdení na doživotie vetou „peniaze zmenili jeho charakter.“

Charakter je skratkou od charakterové črty. S tými sa rodíme a nedajú sa zmeniť tým, že máme na účte 5-ciferné číslo. Meníme sa v dôsledku toho, čo zažívame kvôli peniazom.

Strach z peňazí

Ľudia si vymysleli tieto vety, ako keby vám v podvedomí chceli nahovoriť, že mať peniaze je škaredé, dôležitejšia je láska, dôležitejšie je zdravie atd atd… to nikto nespochybňuje, ale poďme si to naštylyzovať inak, poďme si podvedomie nakŕmiť tým, že peniaze, zdravie a láska sú dôležité.

Prečo mám mať pocit viny, alebo hanby, keď si želám byť bohatá, žiť v blahobyte, mať dostatok peňazí. Ako keby si rovno naša myseľ povie: „ ale čo ak budem potom chorá, neľúbená atd.“

Mať peniaze automaticky znamená že budem nešťastná? želať si ich znamená že som kacír a treba ma upáliť na hranici?

Vždy si ich budem želať, lebo sú prostriedkom k tomu, čo urobí šťastnou mňa a moju rodinu a dokážem to povedať verejne a bez akejkoľvek výčitky.

Mať peniaze totiž pre mňa znamená, že musím makať, študovať, snažiť sa, odoprieť si niekedy voľný čas, odoprieť si často spánok a pracovať v noci na projektoch, ktoré neviem urobiť cez deň.. jednoducho ma to stojí neskutočné úsilie psychické aj fyzické, takže nikdy nebudem mať výčitky z toho, že sa k peniazom dopracujem svojimi vedomosťami a šikovnosťou.

Pochádzam z rodiny, kde som sa pokornosti učila toľko, že keby sa za to promovalo mala by som červený diplom 🙂 ( a tí, ktorí ma poznajú od detstva vedia) Snívala som o toľkých krúžkoch ,snívala som o hifi veži a mnohom inom, ale nikdy sme si nedovolili pišťať svojim rodičom a sťažovať im už tak ťažkú situáciu. Mohla som sa oddať tejto situácii, prijať ju, zmieriť sa s ňou, alebo sa snažiť, učiť sa, učiť sa a učiť sa a to nie preto, aby som mala radosť s čistých jednotiek, ale vedela som, že tak sa dostanem na prijímačky na VŠ bez problémov. Jeden problém tu však bol od VŠ ma delili 800 korún. Poplatok za prihlášku, ktoré som nemala, som si zarobila. Balila som kozmetické balíčky v krškanoch a olamovala tabakové listy na poli, ktoré malo dĺžku 3km tam a 3km naspäť… išlo sa po kolenách.

V každom zamestnaní som na sebe pracovala, vzdelávala sa, platila si kurzy … a teraz sa mám tváriť, že si peniaze nezaslúžim?

Jasné, že si ich zaslúžim, vy všetci, ale nepadajú s prvým snehom. Ich zmysel a hodnotu si viete uvedomiť až vtedy, keď sa k nim dostanete vlastnou šikovnosťou, vzdelaním, a ambicioznosťou.

Samozrejme, že peniaze nemajú a nikdy nebudú mať väčšiu hodnotu ako ľudský život, preto odsudzujem akékoľvek trestné činy páchané pre peniaze. Mojím článkom len chcem zdôrazniť, že človek, ktorý sa vzdeláva, pracuje na sebe, rozvíja sa, investuje do svojho podnikania atd. si zaslúži želať si peniaze bez akéhokoľvek pocitu viny a odbremeňte sa od zaužívaných fráz, ktoré som uviedla na začiatku článku, inak k vám peniaze nikdy neprídu, ak nie sú vítané . ..

A ako z nich urobiť viac a viac, ako správne investovať a pod. to si povieme v ďalšom článku.

Láska aj neláska sú pre mňa extrém

Užasný pocit, keď cítite a viete, že človek, pre ktorého vám bije srdce, je tu pre vás, aby vás objal, ľúbil a vytváral pocit bezpečia. Všetky vyznania lásky na mňa pôsobia a vždy pôsobili „ ošuntele“ sladko a prikrášlene..

Potom som však spoznala ľudí, ktorý lásku, alebo skôr NELÁSKU, voči svojim mužom alebo ženám opisujú tak kvetnato, že som si uvedomila, že oba extrémy sú pre mňa nemysliteľné. Poďte všetci vy tí, ktorí ste spolu pre dom, deti, pohodlie, peniaze a mnoho iných bizarných dôvodov.. poďte sa rozhodnúť žiť inak. Vstaňte a uvedomte si, že život je okamih, mrknutie mihalníc a vy ho plytváte na niekoho, koho neľúbite a s najväčšou pravdepodobnosťou ani tá druhá strana vás. A ja sa stále pýtam PREČO? Nie prečo ste spolu? Ale prečo už dávno nie ste šťastní? Čo vám v tom bráni? Prečo hľadáte útechu zo svojho života v iných veciach, v iných ľuďoch? Prečo sa jednoducho nerozhodnete ľúbiť a byť ľúbení?

Ak mi niekto povie, že kvôli deťom sa nerozvedie/nerozíde, je to ten najväčší alibizmus aký poznám, pretože práve deti sú dôvodom, pre ktorí by mi malo stáť za to, zostúpiť zo svojho ega, upustiť od svojho skalopevného presvedčenia, že pravdu mám len ja. Rodina je predsa to, čo mi musí dať istotu, lásku, pocit ochrany.. deti nie sú rukojemníci, kvôli ktorým ostávam žiť život, ktorý neznášam.

Ľudia, kam sme sa to dostali? Nejdem písať o tom, že teraz je zlá doba, pretože každá doba mala svoje pozitíva aj negatíva, každopádne však je dnešok priestor pre väčšie pokušenia a vymýšľanie, ktoré si neskutočne dokážeme ospravedlniť sami v sebe. Napríklad v časoch bez internetu sa mi páčil Jožo z našej dediny, maximálne som sa mohla zamotať s Janom s vedľajšej dediny. Dnes môžem flirtovať s Janom z opačného konca sveta ( kde sa zrejme bude volať John) 🙂 Áno, žijeme časy dostupností informácií a ich zdieľaní, ale nezabúdajte na to, aby ste nestratili sami seba.

Zvyknem opakovať jednu vec: Aj my ľudia sme zvieratá, chceme prežiť, chceme jesť, chceme piť, chceme sa rozmnožovať, ale jedna vec, ktorou sa od zvierat líšime je KOMUNIKÁCIA. Prečo túto výsadu nevyužívame? Lebo sme hrdí, namyslení, urazení, frustrovaní, obviňujúci, alebo obviňovaní. .. tých dôvodov môže byť veľa, ale chcem vás poprosiť, aby ste nachvíľu zatvorili oči a zostali ticho. Predstavte si aký život žijete bez svojho partnera / partnerky? Desí vás táto predstava? Teší vás táto predstava? Prečo?

VYTRESTÁM HO

Kde beriete odvahu ohovárať svojho muža, čo všetko by mal, čo by nemal, aký by mal byť , aký by naopak nemal byť. Očakávate od neho niečo čo vám nikdy nedá a možno nie preto, že by vás nemal rád, ale preto, že to čo, vám dáva je maximum. To je jeho 100% viac nedokáže ( a tým nemyslím nič materiálne) a vy máte dve možnosti:

pochopíte to a prijmete to
Nepochopíte to a budete s ním bojovať a pomstíte sa mu s tým, čo mu „ akože najviac ublíži.“ Odopriete mu sex.

Tak tomuto bodu č. 2 tlieskam čo mi ruky stačia. Ak toto milé dámy považujete za trest, máte pravdu, ale je trestom vašim. Každý normálny zdravý chlap si to, čo nemá, zabezpečí inde. A vy , ak vaša kapacita mozgu končí za bránkou domu, nikdy nepochopíte, že to tak je a navždy budete žiť v presvedčení, že ste mu to teda „ nandali.“ Verte mi, odjakživa som bola viac v mužských kolektívoch ako v ženských. Muži majú tendenciu sa mi zdôverovať, verte mi, že ho netrestáte. Naopak užije si, zažije niečo nové a pekne si to v sebe ospravedlní tým, aká ste vy hus.

ZNIČÍM KAŽDÉHO

Potom máte ešte možnosť poštvať každého človeka proti niekomu, kto spĺňa všetky atribúty dokonalej ženy a viete, že tieto vlastnosti môžu byť sympatické aj vášmu mužovi. Tak zaútočíte a urobíte všetko pre to, aby ste ju vykreslili ako najväčšiu chuderu. Však vy ho predsa nechcete vidieť šťastného, vy sa nechcete inšpirovať od úspešných pekných žien, vy sa nechcete od nich naučiť ako šťastne žiť. Jednoduchšie je, zbaviť sa takejto ženy a uspokojiť si tým ego. Žiť v sebaklame, aká ste šťastná, spokojná, vyrovnaná sama so sebou… ste lebo odpracete každého, kto by vám tento ideál, výmysel vašej spokojnej vysmiatej osobnosti narušil. Priznajte si každá jedna sama pred sebou, či ste sa v tomto popise našli. Ak je vaša odpoveď: „ Tak to určite nie, čo si tá Lucia o sebe myslí.“ Tak verte tomu, že ste v tom popise našli práve sama seba, ale vaše vedomie s tým ešte bojuje, preto to odmietnete.

Nebolo by jednoduchšie zísť z piedestálu chuderky, uvariť večeru, naliať si čisté víno, dať si parfém, umyť si vlasy a porozprávať sa s ním? Výsledkom nemusí byť to, že sa šialene zamilujete. Stačí ak obaja pochopíte, že by bolo celkom fajn prestať bojovať a začať sa rešpektovať so všetkým čo k vám a k nemu patrí.

ON SA NIKDY NEZMENI!

Ďalšiu vetu, ktorú mám ešte veľmi rada je: „ on sa nikdy nezmení..“ Kŕmite svoje podvedomie touto vetou tak dlho , až jej uveríte. Vedecky je však dokázané, že žiadny živý tvor nie je konštantný a nemenný. Každý zreje, starne, mení sa v dôsledku životných okolností, udalostí a potom aj samotnej prírody. A teraz obrovské zistenie: AJ VY SA MENÍTE a z tých istých dôvodov.

VZŤAH JE AKO MORE

Skúste si svoj život predstaviť tak, že obaja stojíte na surf doske na mori. Držíte sa za ruku. More je pokojné, slnko svieti, obloha je jasno modrá. Ste šťastní, pozeráte sa na seba a cítite ako vám je dobre. Odrazu príde veľká vlna, potom väčšia, chvíľku sa more upokojí, ale nie nadlho, pretože znova sa blížia veľké vlny. A vy dvaja? Čo urobíte? Tí z vás, ktorí sa pozerajú len na seba, sa toho druhého okamžite pustia, snažíte sa prežiť v ťažkých podmienkach a boli by ste radi, ak by ste boli tým druhým zachránený. Ak by vás minimálne poľutoval, aké ťažké to na mori máte.

Tí z vás, ktorí si uvedomujte hodnotu toho druhého, ste pri zmysloch a nemáte hlavu len na česanie, veľmi rýchlo pochopíte, že pustiť sa toho druhého pri prvej vlne neznamená, že žiadna vlna už nikdy nepríde. Znamená to, že ak sa nepustíte, a budete sa držať SPOLU, napokon zvládnete všetky vlny. Pretože sa nepozeráte len na seba a nestaviate sa do pozície chúďatka, ktoré treba zachrániť, ale ste rovnocennými partnermi a spoločnými silami zdoláte vlny, ktoré vám idú do cesty.

Pochopte, že do života si nevyberáte človeka, z ktorého vám motýle v bruchu vymazali mozog, do života si vyberáte partnera, s ktorým ste ochotná a schopná prekonať akýkoľvek problém, pretože ho ľúbite, pretože si ho vážite, pretože je to váš najbližší človek na celom svete.

Ak ešte stále žijete s niekým, koho nielen že neľúbite ale priam neznášate, riešte to, ukončite to, pochopte, že ešte môžete byť šťastní a nebuďte spolu len kvôli každodenným fotkám pri bazéne, alebo s kávičkou v ruke. Začnite žiť a prestaňte sa vyhovárať. Ja viem, že to znamená byť aktívny, činný, niečo v živote dokázať, postarať sa o seba a to je u mnohých nadštandardný výkon… poviem vám však úprimne, že mne by viac energie bralo ohovárať svojho muža a žiť s ním pod jednou strechou.

Ja mám našťastie manžela, ktorý ma nahnevá asi tak raz mesačne, ale napriek tomu je to človek, ktorý je najvhodnejším partnerom pre môj život akého som si vedela predstaviť so všetkými zlozvykmi, náladami, a vlastnosťami, ktoré má. Je to môj najlepší kamarát, môj najväčší kritik zároveň. Každý jeden muž, ktorý bol mojím partnerom, alebo sa objavil v mojom živote je mojím kamarátom dodnes. Pozdravíme sa, porozprávame sa a navzájom si prajeme pekný život. Aj to je dôkazom zdravého vzťahu, napriek tomu, že skončil, pretože každý jeden partner ma niečo naučil a vyformoval ma do podoby v akej som teraz.

Nemám jednoznačne patent na rozum. Akýkoľvek článok, ktorý píšem, je súhrnom mojich osobných skúseností a vedomostí.

Onkológia? Dobrý učiteľ

Rakovina…

Mnohí sa boja toto slovo vysloviť nahlas, a to z rôznych dôvodov. Zo strachu, z poverčivosti, alebo chcú presvedčiť sami seba, že také niečo vlastne neexistuje. Nesúdim… aj ja som patrila do tejto kategórie, napriek tomu, že v našej rodine jej bolo viac ako bolo nutné.

U mňa sa toto slovo začalo skloňovať v čase, keď som bola druhýkrát maminkou. Syn mal dva mesiace a dcéra mala 1 rok a 9 mes. Pomerne malinké detičky, ktoré ma potrebovali a budú ma potrebovať ešte veľmi dlho. Po štandardnom vyšetrení po šestonedelí som mala zlé výsledky z cytológie, a preto mi moja gynekologička odporučila histológiu ( jej slovami: „ trochu ti odždibnem z maternice“ ) 🙂

Po asi 3 týždňoch mi zvonil telefón. Stála som v kuchyni a počúvala jej hlas, ktorý mi oznamoval, že musím ísť na Národný Onkologický ústav na Kramáre a urobí sa malý zákrok. Moja reakcia prekvapila aj mňa… začala som smiať. Môj mozog to neprijal, moje emócie schaosili, ale ani na sekundu som nezaváhala v presvedčení, že to nič nie je.

Keď som mala 25r dala som sa zaočkovať proti rakovine krčka maternice, možno preto, mi to prišlo neuveriteľné. Dnes už viem, že žiadna vakcína na svete vás neochráni pred ničím na 100% akokoľvek kontroverzne alebo politicky to znie.

Opustiť svoje deti na čas nevyhnutný na operáciu bolo pre mňa oveľa psychicky náročnejšie ako byť hospitalizovaná na obávanom onkologickom oddelení. Operácia dopadla výborne, všetko bolo ok. V rámci starostlivosti musíte určitú dobu chodiť každého pol roka na kontroly. Tie som svedomito dodržovala. V máji tohto roka to mala byť moja posledná kontrola po dvoch rokoch. Moje deti vyrástli a ja som brala tieto kontroly ako bežnú rutinu. Po májovej kontrole som sa však ocitla na Národnom onkologickom oddelení znova. Operácia. Znova. Posledné výsledky totiž naznačovali, že zákrok treba zopakovať. V júli tohto roka som teda znova úspešne absolvovala celú procedúru a jediné, o čo ma to ukrátilo, je tohtoročné leto: Zákaz kúpania v bazéne, v mojej milovanej vani, nenamáhať sa, nič nedvíhať, nebicyklovať sa, necvičiť jógu atd. atd.

Toľko v skratke k popisu môjho priebehu ochorenia. To, čo vám chcem odkomunikovať však nie sú tieto rigidné informácie, ale niečo viac. Jedna veľmi múdra žena, uznávaná psychologička mi raz povedala, že rakovina nie je ochorenie tela, ale duše. A čím viac sa špáram v tejto téme, tým viac majú jej slová hmotnú podstatu.

Či človek cíti strach? Áno, a ten kto povie, že nie tak klame. Otázkou však je, aký strach človek v tejto situácii cíti. Nedokážem popísať pocity iných ľudí, viem však, že môj strach bol veľmi úzko spojení so strachom o moje deti. Strach, že sa ukrátim o život s nimi, že neuvidím ich prvé lásky, ich štúdium, nezažijem všetky tie klasické vety počas puberty typu: „ Kým bývaš pod mojou strechou…“ 🙂

Byť mamou je pozícia na celý život a v sekunde ako sa ňou žena stane, jej pomer strachu o seba a svoje deti je veľmi zvláštne rozdelený.

Každý človek vie, že môže zomrieť, ale chorý človek nad tým uvažuje viac. To je asi jediný rozdiel medzi chorým a zdravým človekom. Jednoducho si chorý človek smrť pripustí viac. Začne nad ňou uvažovať a analyzovať svoj život. Našťastie môj priebeh „ zlých výsledkov“ bol minimálny oproti iným, vážne chorým ľuďom. Som mimoriadne vďačná za takúto lekciu, pretože to človeka prinúti zastaviť sa a určiť si priority. Pekný dom, super auto atd. to poteší každého, vaša duša alebo ego nachvíľku vyskočí. Ale zážitky sú to, čo kŕmi dušu a čím sa duša obohacuje. Klišé? Možno áno, ale je to skutočne tak.

Akokoľvek chorý človek nestojí o ľútosť, ani o rady typu: „To dáš, to zvládneš, ty si silná uvidíš, to bude v pohode.“

Ja som veľká pragmatička a takéto slová považujem za zdvorilostnú komunikačnú vatu. Ja viem, že to dám, kto iný keď nie ja, kto iný, keď som to ja, koho sa to týka. Nie pre to, že by som bola taká silná, ale pri klasický živočíšny pud sebazáchovy. Týmto článkom vám chcem nastaviť zrkadlo. Ak vám ktokoľvek z vášho okolia oznámi, že je chorý, predtým ako hodíte pohľad smutného šteniatka, zamyslite sa nad týmto:

Ak by ste boli chorí vy, čo vám pomôže? Tieto osvedčené rady? ľútosť? Alebo jasne formulovaná otázka typu: Ako ti viem pomôcť? Ako sa cítiš?

„Ako sa cítiš“ je otázka asi najviac na mieste, pretože dopredu niekoho zaliať povzbudivými slovami, keď ani neviem v akom emočnom rozpoložení človek je, je veľmi alibistické. Ja som bola mimoriadne dobre nastavená, vedela som, že všetko čo bude nutné zvládnem. Mala som veľmi silnú motiváciu – moju rodinu. Našla som si na celé toto obdobie krásnu výhovorku, mantru nazvime to akokoľvek a to: „ ak to teraz dáš a nezlomíš sa, nikto z tvojej rodiny, už takto chorý nebude.“ Nastavila som si takto triviálne hlavu a urobila dohodu sama so sebou, s vesmírom, s bohom… Tým pádom som vedela, že som „ safe“.

VĎAČNOSŤ – či som vďačná za takúto lekciu? Som. úprimne. Uvedomila som si, že problémy, ktoré často riešim sú pominuteľné, ale potrebné na odlákanie vlastného vedomia aj podvedomia, ktoré by sa v inom prípade začalo venovať otázkam existencie a mohlo by dôjsť k stavom napr. úzkosti. Čiže aj malé problémy ako napr. že odtieň rúžu, ktorý som si objednala nie je vôbec, ako na obrázku, alebo že dieťa vylialo vodu na koberec, aj tieto malé problémy sú veľmi dôležité. Nemôžeme sa predsa venovať len silným, zásadným, životu dôležitým témam. Dovoľte si vytočiť sa nad blbosťou, nechajte voľne odísť svoju emóciu takú aká je, so všetkým teatrom, ktoré je k tomu nutné. Prestaňte sa kontrolovať napr. v zmysle, čo by povedali, keby som ich teraz nepozdravila? Doprajte si slobodu bytia, ak niekoho nechcete pozdraviť, tak to proste neurobte, nadýchnite sa a užite si to, že nechcete žiť v rámčeku spoločenského úsudku. Nepočúvajte osvedčené rady typu

Ukľudni sa – ja nepoznám žiadneho človeka, čo sa v dôsledku takejto rady v sekunde upokojil
Čo riešiš, iní ľudia majú vážnejšie problémy – panebože, dovoľte si zanadávať, odviazať sa a tváriť sa, že rozsypaná soľ na kuchynskej linke je téma na európsky sumit. Nemôžete v sebe dusiť hnev, strach, obavy apod. len preto, že niekto iný má väčší problém. Hnev a akákoľvek emócia je chemická reakcia mozgu, mozog v danej chvíli nevyhodnocuje, či je váš problém aktuálne menší alebo väčší ako problém iných ľudí. Prestaňte sa uväzovať v normách.

MINDSET

Mne to dalo slobodu. Rozprávam sa len s tým, s kým chcem, nie s kým by sa patrilo. Zaujímam sa úprimne len o tých ľudí, ktorí ma skutočne zaujímajú, idem len na akciu, ktorá ma teší, nie lebo by som tam mala ísť…Proste sa snažím vyhýbať všetkým tým moralistickým rámčekom a pravidlám. Lebo odpovedzte mi prosím niekto: „ PREČO BY SOM TO MALA ROBIŤ INAK? „

Ak príde moje správanie niekomu nezdvorilé, alebo odviazané, len si na to povedzte, že nie ste v mojej bubline, nie ste v okruhu ľudí na ktorých mi záleží. Ja dám 100% pozornosti, lásky, úcty, pochopenia a nehy každému, kto si to podľa mojich vnútorných kritérií zaslúži, nie tomu, komu by sa „ patrilo“. a dôvod? Pretože som si aj na hranici všetkých onkologických príbehov na národnom onkologickom ústave potykala so smrťou a uzavrela som s ňou túto dohodu. Vážiť si život, užívať si ho, neplytvať.

A či je teda rakovina alebo akékoľvek ochorenie dobrý učiteľ? Je… ale ja som bola vždy dobrý študent a aj z tejto skúšky som prospela s vyznamenaním. Dôležité je tiež povedať, že som bola a som obklopená milujúcimi deťmi, manželom a mojim úžasným a nápomocným rodičom a tá podpora a láska, nie ľútosť a zbytočné frázy sú to, čo vás nepustí sa vzdať. Nemám rada vyhlásenie – bojuje s rakovinou- … nebojujte, snažte sa pochopiť, uvedomiť si okolnosti, pouvažovať o svojom živote. Nemôžete predsa bojovať s niečím čo je súčasťou vášho tela, to sa nedá. Nevytvárajte si boj s ničím, nie len s ochorením alebo s ničím, pretože boj je napätie a v napätí nechce žiť asi nikto. Každý dá prednosť vyrovnanosti, pokoju a láske.

Napriek tomu, že môj typ ochorenia nebol vôbec vážny a zrovnateľný s inými ľuďmi, verím, že si z tohto článku odnesiete svoje, v rámci vnímania života a pochopíte, že môj názor nie je patentovaný a striktne daný, vrytý do betónu a platný pre každého. Je to len súhrn mojich myšlienok, môjho vnímania sveta a choroby.

( V tomto článku by som ešte chcela vyzdvihnúť prácu na NOU Kramáre, všetkých lekárov, mimoriadne Mudr. Kocová a celého personálu, ktorý je neskutočne pozitívne naladený, nápomocný a proste úúúžasný )

V TENTO (svadobný) DEŇ

Mnohé z vás rátajú dni do svadby, do toho dňa, ktorému venujete prípravy, svoju vizáž aj svoju kondíciu… Každá z nás má dokonalé predstavy o tom, ako, čo, kedy bude fungovať.. NEBUDE. Preto som sa rozhodla neupínať na to, že musí byť fotograf z pravého uhla alebo družičky musia prísť načas aby ma obliekli. Nič nemusí byť tak ako sme si naplánovali. Očakávania sú tie najväčšie pocity sklamania. Preto by som každej z vás chcela odporučiť: NEOČAKÁVAJTE… dajte každému dňu šancu byť najlepším dňom vo vašom živote. Je viac ako jasné, že tento deň, ten SVADOBNÝ je SILNÝM kandidátom byť Vašim top dňom, preto si ho nepokazte svojimi očakávaniami.

Čo urobím ja? Vstanem, osprchujem sa, dám si teplý čaj, počkám svoje družičky, prečítam si sľúb a vyznanie od môjho snúbenca, nechám sa učesať, namaľovať, obliecť a zabudnem na to, že mám telefon, bude vyplnutý. Prečo?

V tento deň sa nenechám nikým rozhodiť a nikým ovplyvniť moju náladu… týmto spôsobom budem eliminovať stres svadobných mám, sestry, kamarátky a neviem ešte koho, kto by bol tak trúfalý, že by považoval výslužku pre susedu za podstatnejšiu ako to, že úplne cudziemu človeku dnes poviem „ÁNO“ a urobím z neho svoju rodinu.

A…ano budem zvierať vreckovku v prstoch a premýšľať nad tým či všetko zvládnem tak ako mám, ale budem sa snažiť NEOČAKÁVAT reakcie, nerežírovať si tento deň v mojej hlave.

Urobila som všetko, všetko je zariadené, vybavené, ľudia sú na svojich miestach, mojou úlohou bude vkročiť do Dómu sv. Martina

pozriem sa mu hlboko do očí a poviem: „JA LUCIA, BERIEM SI TEBA, ZA SVOJHO MANZELA …“

Dovtedy sa pokúsim dať každému jednému dňu šancu, byť mojím najlepším dňom v živote.. aj keď víťaz trpezlivo čaká, na konskú nálož emócií…

Prečo som sa rozhodla písať?

K literatúre som mala blízko vždy…odmalička. Odkedy som vedela čítať, tak si pamätám, že som čítala. Už ako malá školáčka som si podopierala nohy stoličkou, aby som dočiahla na knihy, ktoré boli môjmu veku vtedy neadekvátne, ale v školskej knižnici to nikomu nevadilo. Mala som možno 9 max 10 rokov, keď som prečítala Veľké grécke báje, Shakespearove diela ako Romeo a Julia, Hamlet a pod. Samozrejme som nevynechala ani klasickú detskú literatúru ako Smelý zajko v Afrike, Danka a Janka, o Psíčkovi a mačičke, a neskôr som mala rada prózy od Jesenského, alebo Tajovského a pod.

Moje prvé básne som napísala do malého zápisníčka v roku 1994 ako 7 ročná a mám ich odložené dodnes. Každoročne som sa zúčastňovala recitácií a súťaží ako napr. Hviezdoslavov kubín, kde som sa často umiestňovala na prvých priečkach nie len v školských ale i krajských kolách. Napokon výberom strednej školy (obchodná akadémia Nitra), sa však moje písanie dostávalo pomaly do úzadia. Písala som už len sporadicky pre kamarátov a rodinu, príhovory na svadby, pohreby, slohy do školy pre iných spolužiakov atd.

Vysokú školu som študovala najskôr v nadväznosti na strednú SPU v Nitre, Fakulta ekonomiky a manažmentu v odbore Kvantitatívne metódy v Ekonómii, neskôr som však promovala na inej Univerzite, UKF v Nitre, Fakulta marketingovej komunikácie a reklamy. Popri tomto externom štúdiu som písala pre viaceré organizácie aj politického charakteru. Všetko to však bola činnosť len záujmová.

Pracovala som postupne na rôznych pozíciách: bankový poradca, vzťahový manažér, riaditeľka pobočky, až som sa napokon dopracovala k pozícii Generálnej riaditeľky po splnení zákonom stanovených kritérií a odsúhlasení Národnej banky Slovenska. Ak ste navnímali, že moje pôsobenie bolo čisto pragmatického a rigidného charakteru vo finančno-bankovom sektore, tak ste to pochopili správne.

Spätne to vnímam tak, že výberom strednej školy ( aj keď som tam zažila jedno z najkrajších období života – prvé lásky atd. )som v sebe potlačila to, čo som chcela robiť odjakživa. Mojím snom bolo študovať na konzervatóriu, neskôr na VŠMU, ale z nejakého dôvodu, ktorý aj viem, ale nateraz ho nebudem špecifikovať som sa rozhodla pre finančný rigidný a dnes pre mňa nudný odbor, aj keď som v tomto „fachu“ vždy excelovala. Jedno rozhodnutie vám vie dokonale zmeniť život, ale ak je ten zmysel pre vašu záľubu, ten váš talent, pre ktorý ste sa narodili, dostatočne hlasný, tak raz príde doba, alebo jeden deň, kedy ten hlas započujete a budete vedieť, že ste vlastne vždy túžili robiť toto a odložíte všetko iné bokom.

Lásku k písaniu, som v sebe znova objavila až na materskej ako maminka dvoch úžasných bytostí, ktoré ma neustále s niečím prekvapia a nestačím sa čudovať, koľko som sa pri nich naučila, a to si moje vyblýskané ego o sebe myslelo, že keďže dosiahlo v kariére vrchol vrcholov nič sa už učiť nemusí a vie všetko…

V druhom článku vám toho o mojom súčasnom období napíšem viac. Nateraz len toľko, že NAOZAJ POČÚVAJTE svoj vnútorný hlas, intuíciu, osud .. nazvime to akokoľvek, lebo život je krátky a plynie tak neskutočne rýchlo a naozaj to nie je len fráza, tak ho nežime tak, ako sa od nás očakáva, alebo tak, že čakáme uznanie, pochvalu, potľapkanie po pleci. Žite tak, aby ste si každý deň ľahli s úsmevom na tvári, aby ste sa celú noc tešili na to, že zajtra bude zase deň, kedy môžete pracovať v práci, ktorú milujete. Mne to trvalo takmer 36 rokov, než som na to prišla.